logo    Mudrochov Mlyn  Watermill Mudrochov   

»

Ľ U D O V Í T     M U D R O C H

29. decembra 1864 Modra

18. februára 1929 Dechtice 

a manželka 

O T Í L I A rod. N E H Y B O V Á

5. augusta 1867 Horné Zelenice

1945 Dechtice

Najprv faru, potom Maru – platilo v starých časoch a dvadsaťosemročný Ľudovít „faru“ už mal, teda isté pevné zamestnanie, bol mlynárskym majstrom na prenajatom mlyne v Bučanoch pri Trnave. Ťažkosti robilo nájsť „Maru“, aby bola nielen na patričnej úrovni, ale musela byť aj evanjelička. V celom trnavskom katolíckom okrese by evanjeličky ľahko spočítal na prstoch jednej ruky, ale aj tie ako nájsť? Zašiel teda do evanjelických dedín na Váhu, vyhľadával kurátorov, presbytrov a iných cirkevných činiteľov, aby ho predstavili súcim dievčatám. Tak prišiel do Horných Zeleníc a kurátorovi povedal o sebe všetko, čo sa povedať dalo, o svojom pôvode, aj že nie je bez groša. Kurátor mu poradil rechtorovu staršiu dcéru, mala už dvadsaťpäť rokov a tiež nemala príležitosť na zoznámenie. Zrejme platilo na ňu: „Sedávej panenko v koutě, budeš-li hodná, najdou tě.“ Primeraná výbava bola nachystaná, aj neveľké veno, no nemohli si dovoliť zväčšovať ho nielen preto, že mali ešte jednu dcéru, ale najmä preto, že rechtorov syn Alexander minul na štúdiách viac ako celá rodina dohromady na živobytie. Bol ľahtikár.

Raz do tohto tichého a nudného zelenického života prišlo trocha vzrušenia. Rechtorove dcéry dostali pozvánku na zábavu do Fraštáku /Hlohovec/. Ktorýsi gavalier poslal po ne uzavretý hintov. Kočiš sa ohlásil, že prišiel po kišasonky, a vrátil sa späť do koča, otvoril dvere, potom vysadol na kozlík a zakrútil sa do deky, bol vetrisko, ba i golier si vyhrnul a čiapku narazil hlboko na oči – nepotreboval ani vidieť, kone trafili aj samé. Po chvíli počul zabuchnúť dvierka, teda slečny už nasadli a zavreli sa. Šibol do koní a kone sa pohli cvalom. V škole to spozorovali, vybehli na ulicu, ale darmo kričali na kočiša, pre zavýjanie Meluzíny nepočul. Až pred tanečnou sálou zistil, že viezol prázdny koč. Aby nebolo zle, vrátil sa do Zeleníc, ale vyplakané slečny už nemali náladu na tanec.

A tak panenky sedávali ďalej v kúte. No dočkali sa. Najprv Otília. Keď prišiel kurátor s Ľudovítom do školy, hneď na úvod oznámil svoje poslanie, koho priviedol, jeho pôvod a majetkové pomery a celkom oficiálne požiadal o ruku panny Otílie pre tutohľa mladého pána. Zavolali Otíliu, povedali jej, o čo ide, a či sa jej pán brat páči. Páčil sa. I pána brata sa spýtali, či sa mu panna Otília páči. Páčila sa. Teda obchod bol uzavretý. Potom mladý pár zavreli do extra izby, nech „pokračujú v dišpute“. Po polhodine vyšli z izby a oznámili dátum svadby. Malo to byť o necelý mesiac, len čo odznejú z kancľa predpísané tri ohlášky v týždňových intervaloch. V tomto ohláškovom období prišiel Ľudovít ešte zopárkrát do Zeleníc, aby sa trochu spoznal a zblížil s nevestou, nech nejdú na sobáš celkom cudzí.

Ľudovít bol tichý, rozvážny človek, všade obľúbený pre svoju dobrotivú povahu a všade mu prejavovali úctu, lebo vynikal vedomosťami a zručnosťou nad iných majstrov. Zostrojil si prvý bicykel v kraji o nerovnakých kolesách, predné obrovské, zadné maličké. Keď sa na ňom viezol po dedinách, ľudia vybiehali z domov a čudovali sa. Na myšlienku zostrojiť si taký bicykel ho priviedol brat Michal, ktorý chodil po svete a také čudá videl. Ľudovít si vylepšil aj mlyn oproti iným mlynárom, zostrojil si reformu na mletie obilia a ryhovaciu mašinu na brúsenie valcov.

Otília bola veselá, trochu nástojčivá, nie však panovačná, lebo vždy taktne a žartovne priviedla milovaného manžela tam, kde chcela, a Ľudovít bol vlastne rád „pod papučou“, keby ho tam ona nevopchala, sám by pod ňu vliezol. Mali sa veľmi radi.

V Bučanoch sa im narodili Elena, Alexander, Ján, Vilma a Gustáv, poslední dvaja však nedožili ani do roka. V Bučanoch sa narodila ešte Paula, ale aj tá zomrela asi sedemročná v Kátlovciach. Ešte predtým bývali v Páci, tam sa narodil Samuel a potom v Kátlovciach Viliam. Asi po piatich rokoch kúpili si mlyn v susedných Dechticiach. Tam ich postihlo veľké nešťastie. Otília, ničo po štyridsiatke, ťažko ochorela, musela ležať. Bolo to v horúcom lete. Do toho mlyn zachvátil požiar. Otíliu aj s posteľou vyniesli do záhrady, celý deň sa mocovali s požiarom a s následkami po ňom a na chorú buď zabudli, alebo nemali čas. Otília v horúčke a na slnku nevládala ani len polohu zmeniť, iba čo zavrela oči pred slnkom. Aj keď vyzdravela, oči ju stále boleli, pálili, najradšej ich mala zavreté. A keď ich konečne musela otvoriť, zistila, že slabo vidí, a tento stav sa rapídne zhoršoval. Ľudovít začal s ňou chodiť po lekároch najprv v Trnave, potom v Bratislave bola operovaná, ale neúspešne, stav sa ešte zhoršil. Po čase šli do Viedne, operácia bola mimoriadne drahá, ale zrak sa načisto stratil, rozoznávala len svetlo a tmu, a keď bolo zamračené, pre ňu to bola tma. Ako nevidiaca  naučila sa bezpečne pohybovať po dome, dvore a záhrade, chodila s paličkou a ňou si vyhmatávala cestu. Nepracovala, mali slúžku.

Deti vzorne vychovávali, dali im primerané vzdelanie, dvoch starších synov chceli mať remeselníkov a dvoch mladších chceli mať študovaných. Problémy mali s najmladším, matka mu však nič nevedela odoprieť. Ľudovítovi pripomínal jeho nitrianskeho švagra Alexandra Nehybu, ktorému pri svojej miernej, dobráckej povahe zakázal prístup do Dechtíc, ani manželke nedovolil navštevovať brata... Tak sa stávalo, keď prišiel Alexander navštíviť svoju druhú sestru Irmu, vydatú za mlynára Štefana Lajdu na Holeške pri Vrbovom, Irma o tom napísala sestre. Mali dohodnuté znamenie, že spraví krížik do rohu listu, čo znamená, že brat je tam a chce ju vidieť. O krížiku vedela len najstaršia dcéra, keďže matka čítať nevidela. Lenže aj Ľudovít si všimol krížik a dovtípil sa, čo môže znamenať, lebo Otília sa bleskovo vybrala na Holešku sama s kočišom. Keď sa raz po liste s krížikom domáhal Ľudovít, že pôjde s ňou, priznala sa, čo je vo veci, a odvtedy mnoho rokov nebola na Holeške, kým ten zhýralec nezomrel, iba čo Irma chodievala do Dechtíc. Holeška bola príjemná lesná kopanica, romantická, vnučky tam rady odprevádzali babku, keď už ani dedka nebolo.

Ale nielen Otília „zmeškala vlak“, niečo podobné, avšak iného druhu, prihodilo sa aj Ľudovítovi. Bývali už v Dechticiach. Chcel ísť na výstavu do Brna, autobusy z Dechtíc ešte nechodili, najbližší spoj do Trnavy bol vlak zo Smoleníc. Vlak odchádzal o štvrtej ráno. Nechcel buntošiť kočiša ani kone, aby sa odviezol na stanicu, bolo to asi 14 km, vybral sa peši večer medzi ôsmou a deviatou. Na stanicu prišiel o polnoci. Trochu si odpočinul vonku na lavičke, málinko aj zadriemal, ale už o jednej hodine rozmýšľal, ako zabiť zostávajúci čas. I vybral sa na prechádzku do hôr, bola teplá letná noc. Hádam zašiel priďaleko, trochu i poblúdil, slnko už vyšlo, mal by sa vrátiť. Pozrel na hodinky. Jedna hodina – stáli. Zvykol ich doma pred spaním naťahovať, a keďže tej noci nešiel do postele, zabudol na to. Keď prišiel na stanicu, dozvedel sa, že vlak odišiel pred troma hodinami a ďalší toho dňa už nepôjde. Tak z Brna nič nebolo. Po rokoch sa však na brniansku výstavu predsa dostal, už chodili autobusy aj z Dechtíc, sprevádzala ho dcéra Elena, to už bývala na Havkáči.

Keď Ľudovít zomrel, bola treskúca zima a snehu dovysoka. No neprekážalo to okolitým dedinám, aby prišli na pohreb. Ten velikánsky dvor bol plný natlačených ľudí jeden pri druhom. A nebola to len zvedavosť, ako vyzerá luteránsky pohreb a luteránsky kňaz, ale Ľudovít bol skutočne obľúbený, dokonca i katolícky farár Kotvan dal mu na pohreb vyzváňať, čo sa inovercom nikde nerobí. Ten istý staručký už Kotvan po rokoch vyhlásil, že bol by dal vyzváňať na pohreb aj Ľudovítovmu zaťovi Rudolfovi Herrmannovi, keby to nebol občiansky pohreb. Voči evanjelikom bol tolerantný, ale komunistovi predsa len nemohol dať vyzváňať, i keď ho mal rád a pokladal ho za svojho priateľa. Ľudovíta pochovávali dvaja kňazi z Vrbového a tiež si boli vedomí, že to katolícke more bude na nich zvedavé. Preto si dali mimoriadne záležať. Bol to slávny, pompézny a bohatý pohreb, i truhla bola prepychová. V dvadsaťpäťstupňovej zime ľudia vydržali stáť na dvore dve hodiny a ďalšiu hodinu na cintoríne.

Otíliin pohreb už nebol taký smutný ako Ľudovítov, lebo odišla v dosť vysokom veku, keď taký odchod je už namieste a okrem toho stačila ešte pochovať svoju dospelú dcéru.