logo    Mudrochov Mlyn  Watermill Mudrochov   

»

J Á N     M U D R O C H   st.

8. apríla 1896 Bučany

6. decembra 1974 Dechtice

a

A N N A     M U D R O C H O V Á, rod. K U R U C O V Á

23. februára 1896 Vrbové

29. septembra 1984 Nové Mesto nad Váhom

 

V detstve a ešte dlho v mladšom veku hovorilo sa mu Janči, teda kým ešte žila jeho matka. Bol veselý, samý smiech, všade šíril dobrú náladu. Keď mal asi tri roky, rodičia sa z Bučian presťahovali do Kátloviec a o voľačo neskôr do Dechtíc, všetko v Trnavskom okrese. Do školy chodil v Dechticiach. Jeho učiteľka veľmi horlivo propagovala maďarčinu a silou-mocou chcela docieliť, aby sa v jej triede na všetkých predmetoch hovorilo po maďarsky. Janči bol veľmi šikovný a bystrý chlapec, mal neobyčajný talent na techniku a obchod, ale s maďarskými slovíčkami si nerobil veľké starosti a učiteľke na maďarské otázky odpovedal po slovensky. Raz sa mu zavyhrážala, že ak nebude rozprávať úradnou rečou, nasype mu žeravé uhlie na jazyk. Aj ho za ucho dotiahla k železnej peci, otvorila ju a ukázala mu, ako vyzerá žeravé uhlie, aj hlavu mu dobre že nehodila na pec, aby cítil tú páľavu. Janči sa naľakal a začas sa pasoval dosť statočne s maďarskými slovíčkami a s radosťou zistil, že to ani nie je také ťažké, niektoré slová sú podobné slovenským, stačí len pridať člen A. A tak, keď ho učiteľka skúšala, ako sa povie hlava", Janči suverénne odpovedal:      "A hlava." Trieda sa otriasala chachotom, aj učiteľke šklbalo kútikom  úst, pre istotu sa odvrátila. Určite si pomyslela, že tento šibal večne niečo vyparatí, aby mala trieda zábavu. Od tejto harpye oslobodil ho notár Šetina, keď si ju vzal za manželku a ona prestala učiť. Jeho sestra sa kamarátila s Uľou Oravcovou zo susedného dolného mlyna. Keď boli asi trinásťročné slečny, stále si čosi šušotali a desaťročného Jančiho zaujímalo, o čom si asi rozprávajú také hepy. Preto sa rád nenápadne zdržiaval blízko nich, aj keď šli na prechádzku, šiel opodiaľ za nimi, ale ony ho odháňali. V zime sa chodili sánkovať na Chra i Janči chcel ísť s nimi, ale tie "potvory" ho nechceli, ani keď sa matka zaňho prihovárala. Napokon sa v Jančim ozval obchodný duch: niečo za niečo. Sľúbil im, že im bude sánky ťahať hore brehom. Tak ho vzali. Bolo im aj ľúto, že taký drobný ťahá sánky sám, no nedovolil, aby mu pomohli, tváril sa ako opravdivý gavalier, že to nič, veď sú ľahké. Nadol sa zviezli všetci traja spolu a Janči bol šťastný, že ho konečne prijali medzi seba.

Ján ostal pri otcovi učiť sa za mlynára. Keď vypukla prvá svetová vojna, musel aj on narukovať. Bojoval na talianskom fronte / na Piave / a stal sa príslušníkom československých légii. Po vojne ostal Ján sám s rodičmi vo mlyne. Naplno sa venoval mlynárčeniu a mlynským strojom. Podľa otcovho vzoru a jeho niekdajších návrhov sám si zostrojil ryhovaciu mašinu na brúsenie mlynských valcov ako aj reformu na mletie pšeničnej múky. Mlyn dobre prosperoval, ryhovanie tiež dobre vynášalo, takže z roka na rok pribúdali role, v šope hospodárske stroje, v maštali kone a kravy, v chlievoch ošípané a v kuríne plno sliepok, kačíc a husí. Morky najradšej spávali na hrebeni maštaľnej strechy a uprostred dvora stál na stĺpe veľký holubník. Pri mlyne boli dve záhrady, horná a dolná, plné ovocia a zeleniny. V hornej záhrade bol včelín, a teda mali aj svoj med. Pred včelínom pestovali množstvo voňavých kvetov. Podobné nádherné kvety mali aj pred oknami pri Blave. Pravdaže, na všetku tú prácu nestačili sami, tak si vzali pomocníka na prácu v poli, druhého v mlyne, takisto jedna pomocníčka na dvore, druhá v dome. Chýbala však riadna gazdiná, lebo matka Otília bola nevidiaca. Ján však vôbec nemal ľahké nájsť si nablízku primerané dievča "do voza aj do koča", navyše v tých časoch ešte veľmi záležalo na tom, aby manželia boli jedného vierovyznania, a Mudrochovci ako evanjelická rodina žili priam v katolíckom mori. Pravda, po čase prišli do rodiny aj katolíci, ale na šťastie časy sa natoľko zmenili, že už sa nikto nad tým nepozastavuje, ba už sa nikto nespytuje, akej viery je ten nový.

Matkina sestra vydatá za mlynára Lajdu na Holeške patrila do vrbovskej farnosti. Z kostola sa poznala s mnohými Vrbovčanmi, medzi inými aj s Kurucovcami. Táto popredná rodina sa jej veľmi páčila a najviac ich dcéra Anička. I zoznámila ju so svojím dechtickým synovcom. Ján usilovne navštevoval Kurucovcov, a keďže nijaká verejná doprava nebola, musel chodiť peši. Sem-tam sa mu trafilo zviesť sa s niekým na kus cesty. Do Vrbového prichádzal popoludní, ale keď odchádzal, neraz už bola tma, už sa len z mála domov svietilo a pouličné osvetlenie tiež ešte nebolo. V noci už nijaký príležitostný povoz nemohol očakávať, preto si skracoval cestu, ako sa len dalo, a začal to hneď z mestečka krížom cez cintorín, čím si ušetril veľkú okľuku cez ulice. Keďže cintorín bol v noci zatvorený, musel preliezť ohradu na začiatku aj na konci. Keď prišiel asi do polovice cintorína, zacítil čosi ako mocné, tvrdé za ucho, až padol. Keď sa z mrákot prebral, opatrne sa plazil ďalej, a na konci cintorína znovu sa prešvihol cez ohradu. Všade bolo ticho len rozmýšľal, čo to bolo. V prvej chvíli si pomyslel, že to nejaký žiarlivý Vrbovčan sa pomstil. Táto cintorínska príhoda sa zopakovala ešte zo dva razy, keď tade prechádzal potme, až sa rozhodol odísť za vidna, aby zistil, čo sa to tam robí. A tak zbadal, že na jeho priamej ceste na jednom mieste vyčnieva rameno kríža vo výške jeho hlavy. Keďže šiel rýchlo, až behom, prudko narazil do ramena kríža, až ho to zrazilo na zem. Mal dôvod súriť Aničku, aby sa čím skôr zaňho vydala a prišla do Dechtíc.

 

A N N A     M U D R O C H O V Á, rod. K U R U C O V Á

Doma ich bolo viacero detí a všetky boli statočne vychované, vyučené a vyštudované, teda dobre zaopatrené. Anna sa od svojej vzácnej matky naučila všetko, čo treba vedieť v domácnosti a v gazdovstve, ale chcela vedieť a poznať ešte viac, túžila vidieť svet pracovať a zarábať. Nuž emancipácia! Tak jej vrbovský farár našiel nejakú rodinu vo Viedni, kde sa aj niečo naučila, aj si zarobila, ale k nemčine sa veľmi nedostala, lebo to bola česká rodina. Sobáš s Jánom bol vo februári 1922 vo Vrbovom. Potom hostia odchádzali na saniach do Dechtíc na svadobnú hostinu. Keď prechádzali cez vrbovské námestie cvalom, ako sa na slávnostný konvoj saní pri takej príležitosti sluší a patrí, v prudkej zákrute pred kostolom sane sa jedny na druhých poprekoprcali, a tak svadobčania i s nevestou sa pogúľali v snehu za veselého prizerania sa okoloidúcich.

Anna sa ukázala ako vynikajúca gazdiná. Nielenže bola dobrá a šikovná kuchárka a dokonale zvládla veľkú domácnosť, ale vedela aj múdro zorganizovať prácu vo dvore, v záhrade, ba aj na poli, keď Ján nebol doma. K sluhom bola prívetivá, nikdy ich nehrešila, preto tým viac ich mrzelo, keď niečo zle urobili alebo na niečo zabudli a nebolo im vynadané. Šimon Holický /Smrtéch/ hovorieval: "Jan4inova panička sú zlatá duša." Mala dobrú povahu, trpezlivo znášala svokrine nástojčivé požiadavky. Jánova matka psychicky trpela pre svoju nevidomosť a Anna to vedela pochopiť. Starostlivo vychovávala svoje deti. Boli obľúbenou rodinou v dedine a príbuzenstve. Kdekto sa u nich rád zastavil, boli pohostinní, široká rodina z Vrbového, Nitry, Modry aj z Bratislavy často u nich strávila časť dovolenky. Chodievalo sa do hôr na piknik, chlapi niesli koše s proviantom. Obľúbeným miestom boli zrúcaniny kláštora a kostola sv. Kataríny alebo bývalý pálffyovský poľovnícky zámoček Erdöeház, dnes Planinka, rekreačné stredisko pionierov. Raz uprostred voňavých borovíc nad Segedínom /tiež kedysi pálffyovský majer, dnes chov oviec JRD/ Ján, večný šibal, mocným hlasom zanôtil známi signál: "Hooríí, hooríí," všetci sa vyplašeno obzerali, kde horí /veď lesný požiar!/, len Anna sa usmievala, pokojná, bola už zvyknutá na manželove "lapajstvá", a Ján akoby nič nôtil si ďalej "hory zelené, nedočkáte jesene". Mali radi spoločnosť a radi zhromažďovali celú rodinu pri rozličných príležitostiach aspoň raz do roka. Keď neboli nijaké rodinné výročia na obzore, boli tu vždy osvedčené dechtické hody, keď si pozvali súrodencov s rodinami, sesternice, tetky, strýkov, a bolo veselo, príjemná pohoda, spievalo sa a tancovalo pri gramofóne, niekedy a j pri cigánskej hudbe - cigáni na hody chodili vyhrávať z domu do domu, a niekde si ich zdržali aj na niekoľko hodín. I keď bývalo aj pitia bohato, nikto sa neopil. Tieto milé zvyky zanikli, keď nastúpila v mlyne nová generácia, a boli už a j iné časy. Keď im mlyn vyhorel /r. 1933/, Ján ho potom ešte lepšie zariadil a zmodernizoval. No mlyn svoj účel plnil len necelých dvadsať rokov: prišlo znárodnenie súkromných živností, mlynárstvo a ryhovanie zrušili, majetok skonfiškovali do JRD, kde aj Jána zamestnali ako stavebného stolára. Dielňu mal v šalande za mlynicou. Keď odišiel do dôchodku, na jeho miesto už nik neprišiel, a tak mlyn ostal dodnes prázdny a nevyužitý. Zmĺkol nielen mlyn, ale aj príjemný hukot Blavy, keď vodu rovno od prameňa odviedli podzemným potrubím do trnavského vodovodu. Po prechode frontu 1945 boli Dechtice plné granátov, mín a iných nábojov, lebo i tam boli prestrelky. Mudrochovci vyzbierali všetko to vojnové železo okolo mlyna, aby bol nejaký poriadok. Ale čo s tými črepmi? Zakopať? Ján prišiel na myšlienku, že niečo z toho vytvorí. A tak poskladal tú "smrť" do tvaru kríža a umiestnil v hornej záhrade pri včelíne. Bolo to akési varovné memento na vojnu, alebo frontové mini múzeum. Ľudia sa pristavovali, obdivovali, ako umne to poskladal, a čudovali sa, aký je ten Jano výmyselník. Ale boli aj neprajníci, závistlivci, a videli tu príležitosť Jána "položiť na lopatky". I udali ho, že zhromažďuje doma zbrane, a bohvie načo. Pri domovej prehliadke okrem kuchynských nožov, motýk a sekier nič nenašli. Celý mesiac ho vypočúvali na Štátnej bezpečnosti v Bratislave, a to hocikedy aj v noci, aby sa priznal, na čo sú mu zbrane a, kde ich má ukryté. Bili ho do krvi, aj niekoľko zubov mu vyrazili. No nemal sa k čomu priznať, nič mu ani nemohli dokázať, lebo nijakí svedkovia sa neprihlásili, a anonym sa nevystrčil z kukly. Keď ho prepúšťali, zakázali mu pod trestom ďalšieho väznenia hovoriť o tom, ako s ním zaobchádzali. Ján však nemlčal a neprajníci už nemali odvahu udať ho, že nemlčí. Bola to krutá povojnová doba, keď na mnohých miestach, aj vedúcich, neboli ľudia na patričnej úrovni ani charakterove, ba ani politicky, lebo čím sa líšili od gestapákov, keď namiesto presviedčania mučili?

Anna sa dožila vysokého veku a po celý život bola veľmi užitočná pre svoju rodinu. Do osemdesiatky naplno robila v dome a okolo dome v Dechticiach, i o vnučky sa starala, lebo nevesta odchádzala do práce. Neskôr zimy trávievala u dcéry v Novom Meste nad Váhom, kde v posledných svojich rokoch už natrvalo ostala. Hovorievala, že nikdy v živote sa tak dobre nemala ako tam, dcéra i zať sa k nej ohľaduplne správali, prejavovali jej úctu a lásku, čoho sa jej inde v takej miere nedostávalo. Po dlhšej chorobe zomrela v Novom meste, pochovaná je v Dechticiach.

         Mali dve deti: Jána a Vieru.

 

J Á N   M U D R O C H  ml. 

Narodil sa vo Vrbovom 25. januára 1923, ale od detstva žil v Dechticiach. Prvé tri - štyri roky, kým nedostal sestričku, jeho spoločnosť tvorili samí dospelí, nablízku nijaký kamarát, lebo mlyn bol ďaleko od dediny. I keď vždy nejaké ochranné oko bedlilo nad ním, živé chlapča motalo sa po dvore plnom vozov a koní, lebo denne prichádzali gazdovia s melivom a mlynári s valcami, no malý Janíčko vždy šikovne vykľučkoval spomedzi posúvajúcich sa záprahov. Rád sa všuchol aj do mlyna, hoci to bolo zakázané územie, lebo tam bolo plno nebezpečných nástrah – remene, kolesá, schody nahor aj nadol a čudné prepadlisko s ďalšími strojmi a remeňmi - a keď ešte boli otvorené dvere na lanfešt a Janíčko sa rozbehol k nim, a kým ho ktosi nezdrapil za šticu, už ho všetci vystrašení videli dobre že nie pod mlynským kolesom. Ale chlapča sa pokojne prizeralo, ako voda padá na koleso, a potom veselo odcupkal povedľa potoka okolo domu do dvora. Ale raz ho Blava predsa len objala, aj keď to nechcel. Šiel so slúžkou Uľou Konečnou nakŕmiť kačky k potoku na kamenno - pieskové priestranstvo. Nasypali im jačmeňa do plytkého válovčeka, a keď sa kačice nasýtili, pustili sa na vodu. Janík sa za jedným káčaťom načahoval, učupený na brehu, a keď sa kačiatko prudko odrazilo, chlapča čľuplo dole hlavou. Do školy chodil v Dechticiach a vo Vrbovom a potom sa pri otcovi zaúčal mlynárskemu remeslu. Na vojenskú základnú službu sa nijako netešil a zo dva razy sa mu podarilo si ju odložiť. No keď už konečne musel nastúpiť, aj doma sa museli bez neho zaobísť. V kasárni bol skladníkom a sťažoval sa, že mu je tam dlhý čas. Aby si ho nejako skrátil, jeden deň si sklad rozhádzal a potom niekoľko dní nanovo všetko vzorne ukladal. Túto činnosť si zopakoval zakaždým, keď bolo málo roboty a on nevedel vydržať bez nej. Mal umelecké sklony, naučil sa tam z korálikov viazať ozdobné prikrývky a z priadze viazať koberce na spôsob perzských. Po vojenčine mlynárčil v Dechticiach. Keď im mlyn zrušili a role vzali do JRD, zamestnal sa v parnom mlyne v Trnave, kde denne dochádzal autobusom alebo motorkou.

V januári 1959 oženil sa s L I B U Š O U   N A V R Á T I L O V O U, narodenou 16. mája 1936 v Komni na Morave. Bola pracovitá, poriadkumilovná, vždy vedela, čo chce, a pevne šla za svojím cieľom. Bola úradníčkou v kameňolome. Roku 1987 odišla do dôchodku. Majú dve dcéry: L I B U Š A sa narodila 15. februára 1952 v Dechticiach, študovala na Strednej priemyslovej škole v Trnave, 13. júla 1974 vydala sa za stavebného inžiniera B O H U M I L A /Miloša/ Z Á V O D S K É H O, narodeného v Modre 27. augusta 1946, pracuje v Modre vo Výskumnom ústave liečiv ako vedúci investičného oddelenia. Libuša je referentka ekonom. práce PAN v OPMP v Modre. Majú tri deti: Petru, Karola a Sama.           Ž E L M Í R A sa narodila 8. apríla 1955 v Dechticiach, vychodila Odborné učňovské učilište v Piešťanoch a pracovala v Chirane v Piešťanoch). Vydala sa 25. novembra 1978 za J O Z E F A            K O N E Č N É H O, narodeného v Dechticiach v decembri 1951, pracovníka JRD. Majú dve deti: Mareka a Veroniku.

 

V I E R A   M I H Á L I K O V Á, rod. M U D R O C H O V Á 

narodila sa 7. augusta 1926 vo Vrbovom. Detstvo prežívala v Dechticiach a jej spoločnosťou bol brat popri dospelých a nevidiacej babke, okolo nej sa najviac pohybovali, vodili ju cez dlhý dvor do záhrady, kde sa po upravenom chodníčku už sama prechádzala a deti opodiaľ šantili, naháňali sa a skrývali. Vodievali ju aj do dediny k lekárovi a na cintorín k dedkovmu hrobu. Babka im veľa rozprávala nielen rozprávky, ale aj o svojej mladosti, učila ich maďarské slovíčka a jednoduché vety, aj pesničky. Viera si dodnes pamätá "Valamit mondok magának". V školskom veku mávali mlynské deti aspoň cez prázdniny rušnejšie a veselšie dni. Prichádzali sesternice a bratanci z Modry, Nitry aj z Bratislavy /Slezákovci/ a to naháňačkám a skrývačkám na dvore, v šope, v stajniach, v kuríne, v hornej i dolnej záhrade nebolo konca kraja. Pravdaže, všade za nimi behali ich stáli kamaráti psi a mačky, aj tí mali svoju príležitosť. Za nepriaznivého počasia okupovali mlyn so všetkými priestormi dole, bore aj na povale. Za teplého počasia vystrájali na Blave, brodili sa a špliechali jeden druhého. Plávať sa tam nenaučili, lebo voda bola plytká a studená, veď prameň spod troch skál bol neďaleko /na Dobrej Vode/. V brehoch potoka boli korene a výmole, kde sa skrývali raky, preto sa dievčence báli priblížiť k brehom a vymysleli si člnkovanie na koryte. Bola to veselá zábava, chlapci ich vždy potápali, a to bolo viac kriku ako vody! Keď boli väčší, chodievali na výlety k zrúcaninám hradu na Dobrej Vode a na bicykloch cez hory na Brezovú a na Bradlo. Päť tried ľudových vychodila v Dechticiach. Keďže v Dechticiach meštianka nebola, a rodičia chceli, aby aspoň bývala kdesi ako dome, keď už musela ísť do sveta, dali ju do Brezna nad Hronom k matkinej sestre Kataríne. Bola bezdetná a veľmi túžila starať sa o nejaké mláďa. S manželom Karolom Ďurišom kúpili Vierke krátke krídlo a dali ju učiť hre na klavíri. V Brezne bola dva roky, a keďže to v roku 1939 vo svete už klokotalo a bolo cítiť vojnu, rodičia ju chceli mat bližšie, tak pokračovala vo Vrbovom a v Modre. Potom navštevovala Odbornú školu pre ženské povolania v Trnave, kde maturovala roku 1944. Po vojne ešte vychodila dvojročný Ústav pre vzdelanie učiteliek domácich náuk v Bratislave. Prvé miesto nastúpila ako výpomocná učiteľka na Štátnej ľudovej škole vo Vajkovciach pri Košiciach. nielenže po prvý raz bola z domu tak ďaleko, ale pripadala si, že je v cudzine, lebo v prvé dni, kým si zvykla, málo rozumela "co ti Vyhodniare hutoria". Aj ubytovanie bolo veľmi primitívne v jednoduchej roľníckej rodine. Ďalšie miesto bolo v Lúke nad Váhom, tam sa zoznámila s kolegom D E Z I D E R O M   M I H A L I K O M, narodeným 14. augusta 1912 v Rožňave. V roku 1956 sa zaňho vydala a učili spolu na dvojtriedke v Brunovciach. Vychovávala Dodovu dcéru A N D R E U /matka zomrela/, staršia dcéra bola už učiteľkou, E V A, vydatá za D E Z I D E R A   A N M U, vodiča ČSAD. Majú dve deti, Hedvigu a Róberta, bývajú pri Rožňave v Lipovníku. V roku 1961 prešli Mihalikovci do Považian na strednú školu, kde dochádzali z Nového Mesta nad Váhom, mali tam už družstevný byt. V roku 1966 nastúpila Viera na 11. ZDŠ v Novom Meste n. V., kde pracovala až do dôchodku, do r. 1983, ale ešte stále brigádnicky pracuje. Andrea študovala na Stavebnej priemyselnej škole v Nitre, bola kresličkou v Novom Meste n. V., vydala sa do Bratislavy za Ing. M I R O S L A V A  H A N E S A, majú dve deti, Katarínu a Mojmíra. Andrea je stavebná technička na Obvodnej správe verejnoprospešných služieb v Bratislave. 8. 1. 1986 sa rozviedla.

Po deviatich rokoch manželstva narodil sa Mihalikovcom 9. júna 1961 M I L O S L A V. Študoval na Vysokej škole technickej v Bratislave a Trnave, kde bol 12. jala 1988 promovaný na strojného inžiniera. V tom istom roku sa oženil, 27. augusta, s A N N O U   S K O Č E N O V O U,  narodenou 1. marca 1966 vo Vranove nad Topľou. Tiež dosiahla vysokoškolské vzdelanie - pedagogické, s odborom pre špeciálnu liečebnú pedagogiku. Učí na Osobitnej škole. Miroslav nastúpil 1. septembra 1988 v Piešťanoch do závodu Tesla, koncernový podnik, a o mesiac už narukoval do základnej vojenskej služby do Martina k tankistom.