logo    Mudrochov Mlyn  Watermill Mudrochov   

»

E L E N A     H E R R M A N N O V Á, rod. M U D R O C H O V Á

9. júna 1893 Bučany

24. augusta 1943 Dechtice

a

R U D O L F     H E R R M A N N

30. apríla 1889 Dolný Lopašov

9. júna 1967 Dechtice

V detstve jej hovorili Ilona. Do školy začala chodiť v Kátlovciach, pokračovala v Dechticiach a skončila v Modre, kde ju dali kvôli náboženstvu a konfirmácii, ako aj ostatné deti. Bývala u otcovej sestry Adely Šimkovej. Podľa vzoru zelenického dedka Nehybu aj ona chcela byť učiteľkou, ale praktická matka nemala porozumenie pre ženské študovanie. Zato jej záležalo, aby dcéra vedela reči, pravdaže, musela ovládať všetky práce v domácnosti, na poli, v záhrade, v gazdovstve, čo sa všetko naučila doma. Cez prázdniny ju posielali na „výmenu“ do Horných Salíb na Žitnom ostrove, aby sa cvičila v maďarčine, a za ňu z tej rodiny prišlo dieťa do Dechtíc, aby sa učilo po slovensky. Po skončení základnej školy poslali ju do Insbrucku kvôli nemčine, strýc Michal, otcov brat, zaviedol ju k svojim známym, kde mala byť jeden rok členkou rodiny, za učenie neplatila, iba stravu si odrábala vypomáhaním v domácnosti. Mali tam sedem detí a každé ju chcelo naučiť čosi zo „svojej“ oblasti, aj to najmladšie, trojročné. Bola rada, keď sa už dohodnutý rok skončil, lebo vygľančiť deväť párov obuvi by vedela aj po slovensky. Potom ju matka poslala do Nitry učiť sa šiť. Keďže nemienila získať krajčírsky diplom, majsterka ju naučila všetko, čo potrebuje pristrihnúť a ušiť pre domácnosť, za pol roka. Pravdaže, tento kurz si Elena v plnej výške zaplatila, na rozdiel od učníc, ktoré v prvom roku popri učení upratávali okrem dielne aj majsterkin byt, v druhom roku nakupovali pre jej domácnosť, a až v treťom roku dostávali akýsi plat. V Nitre bývala u strýca Nehybu, matkinho brata, ktorý sa hanbil za svoj slovenský pôvod a vláčil Elenu po maďarských a maďarónskych rodinách a hľadal jej primeraného ženícha. Elena mu celkom necitlivo dávala najavo, že ma síce rada Maďarov, ale maďaróni sú jej protivní. Radšej chodila s tetkou do maďarského divadla. Zelenický dedko ju viedol k slavianofilstvu. Obstarával jej slovenské a české romány. K takýmto knihám prichádzala aj v Modre. Každú jeseň chodievala na oberačku k tetke a pomáhala im aj vo vieche, lenže po večeroch, keď bývalo najviac hostí, vytratila sa do školy na skúšku – hrávala v ochotníckom divadle. Potom prišlo to nešťastie, keď matka ochorela a stratila zrak. I keď Elena nemusela všetko sama robiť, lebo mali slúžku aj paholka a v mlyne tovariša, predsa len všetka ťarcha domácnosti ostala na nej. Už nechodila na oberačky, ani na zimné bály a divadlá do Nitry. Rozptyľovali sa navzájom s kamarátkou zo susedného mlyna Uľou Oravcovou. Raz si Uľa vykĺbila ruku. Na celom širokom okolí bol starý Herrmann z Horného Dubového známy tým, že naprával vykĺbeniny končatín /zvieratám aj zlomeniny, ľudským zlomeninám dal len prvú pomoc a poslal do Trnavy/. Tak sa dve kamarátky vybrali za starým pánom. Ruku napravil, obviazal a dievčence sa chystali odísť. /Ordinovalo sa z lásky kresťanskej, teda zadarmo/. Lenže bola tam na návšteve dcéra Elena s manželom Jánom Haškom. Jánovi akosi padla do oka Mudroška, a dosť hlasno „zašepkal“ tesne za jej chrbtom: „To bude naša švagriná“. Pravdaže, dievky museli ostať až do podvečera, doma bola ešte slobodná Vilma, a každá návšteva na tej majerskej pustatine bola vítaná. Ján Haško kul železo statočne, ale mladý Herrmann, Rudolf, o ktorého práve šlo, bol nesmelý a za celý deň povedal len jedinú vetu a Elena ho ňou prekárala celý život. Totiž keď sedeli pri stole, Ján vyzval Rudolfa, aby ho zapojil do rozhovoru: „No, Rudi, ponúkaj kišasonky.“ „Však keď nechcú,“ zjednodušil si to Rudi. Slečny prišli ešte na kontrolu, to sa už Rudolf trocha osmelil, a potom sa on „náhodou“ zastavoval v Dechticiach, keď sa vracal zo služobnej povinnosti z dobrovodského alebo chtelnického majera, čo boli tiež pálffyovské majetky ako Horné Dubové. Z týchto návštev sa tiež zachovala spomienka, ktorou zase Rudolf doberal svoju neskoršiu manželku. Vraj keď prišiel do Dechtíc, zakaždým naháňala po dvore kurence za splašeného kotkodákania, kikiríkania a gagotania ostatnej hydiny a brechania dvoch psov, kým chytila to najkrajšie kura, aby sa mu zavďačila jeho obľúbeným paprikášom. Je ešte jeden Rudolfov tromf. Keď bol vo vojne /1. svetovej/, aj Uľa mala milého na fronte. Obe devy sedávali po večeroch na lánfešte, lávka nad mlynským kolesom – mimochodom, potok Blava už nejestvuje, stiahli ho do podzemného potrubia od samého prameňa z Dobrej Vody pre Trnavský vodovod asi roku 1976/ a za príjemného hukotu vody vyspevovali: „Vyšla hviezda od Dunaja“, pieseň dlhú tak od večera do rána. Už ako manželka spomenula raz, ako myslievali na svojich milých. Rudolf bol síce polichotený, ale rád ju touto príhodou podpichol, keď bola nahnevaná a chcel, aby sa usmiala. Buď začal spievať „Vyšla hviezda“ alebo sa spýtal: Mamička, ako to bolo, keď ste s Uľou nohami hompáľali na lamfešte?“

 

R U D O L F     H E R R M A N N

Vyučil sa za záhradníka v smolenickom kaštieli, bol tovarišom v umeleckom záhradníctve v Bratislave, ale chcel byť tak ako otec hospodárom na veľkostatku, preto šiel na dvojročnú hospodársku školu do Komárna. Potom šiel na prax do Topolovacu, robil tam aj hospodársku skúšku, a keďže chorvátsku reč neovládal spisovne, prečítal svoju prácu úradným jazykom, po maďarsky. Ponúkali mu výhodnú službu na veľkostatku arcikniežaťa Fridricha neďaleko Topolovacu, ale jeho snúbenica chcela, aby žili na Slovensku. Nato vypukla prvá svetová vojna a Rudolf bol v nej po celé štyri roky. Dva razy bol ranený, ale po „vyliečení“ ho nanovo poslali na front. Bol pešiak, dostal nanič baganče, odrali mu nohy, na pochode ustavične zaostával /pešiaci vtedy ešte neboli motorizovaní/, neraz aj cely deň. Keď jeho spolubojovníci už odpočívali, po mnohých hodinách sa k nim dokrivkal. Stávalo sa, že len čo ich dohonil, už aj dostali povel na odchod. A Rudolf bez odpočinku a hladný putoval ďalej, neskôr už bosý a do krvavých rán sa mu dostával prach a blato. Od zimy stŕpnuté nohy si už ani necítil. Bral dedinčanom z plotov bielizeň a zakrúcal si do nej nohy. Neraz si vzdychol: „panebože, kde si, keď nevidíš, koľkí nevinne trpíme za naničhodného cisára!“ To bol ešte veriaci. K ateizmu ho nik nemusel viesť, iba ak sama vojna, a tak ostal čiernou ovcou medzi pobožnými Herrmannovcami. Vojnu nenávidel, strieľal do vzduchu, a pri bojovom stretnutí na bodáky prebehol k Rusom. Vzali ho do zajatia, žil medzi dedinčanmi a horlivo sa učil ich reč. Všimol si, že namiesto H vyslovujú G / golova, gulubčik/ , a začal sa aj on predstavovať: „Ja Gerrmann.“ Pravdaže, Rusi mali plné zuby Germánov Nemcov, spustili naňho spŕšku svojich šťavnatých nadávok, posielali ho do čorta, a mal čo robiť, aby ich presvedčil, že to je jeho meno. Stretol sa aj s komunistami a ich ideológia mu bola hneď sympatická, ostal jej verný do konca života, ale členom KSČ sa stal až po druhej svetovej vojne, keď už aj v Dechticiach bola založená organizácia.

V roku 1918 dostal dekrét za hospodára do Horného Dubového, odkiaľ jeho otec odišiel do dôchodku a odsťahoval sa do Trnavy, kde si kúpil dom. Rudolf sa konečne oženil s Elenou, posledné štyri roky si len dopisovali. Keď sa v našej republike zrušili šľachtické tituly, grófi predvídavo stačili ešte popredať svoje majetky a vysťahovať sa do cudziny. Rudolf prešiel na majer Havkáč, ktorý patril trnavskému cukrovaru. Ale po niekoľkých rokoch /1929/ aj tento veľkostatok sa rozparceloval v dôsledku pozemkovej reformy. Rudolf s Elenou sa rozhodli, že si postavia dom a založia záhradníctvo na pozemku, ktorý Elena zdedila po rodičoch. Kým si dom postavili, bývali takmer dva roky v mlyne u Eleninho brata Jána. Prvé roky záhradníčenia boli ťažké. Neraz úroda ukazovala sa dobrá, bohatá, ale prišli nepredstaviteľné suchá, nezdolalo ich vtedy ešte ručné otrocké polievanie, alebo úrodu zmietli povodňové záplavy, či zničilo krupobitie, alebo víchrica. Na časti pozemku vždy stála voda. Aby sa mohol obrábať, musel si ho Rudolf odvodniť. Jarky kopal do hĺbky pol druha metra. Raz bolo už dlho po zotmení, a Rudolf sa zo záhrady nevracal. Prišla búrka, rozpršalo sa, a Elena nemohla pochopiť, čo tam ešte robí. Z dvora naňho vyvolávala do tmy, ale pre dážď a vietor by ju nemohol počuť, ani keby bol bližšie. Napokon si pomyslela, že pred dažďom a búrkou vošiel do mlyna, čo bolo bližšie ako domov. Zatiaľ Rudolf bojoval o holý život. Večne premočená pôda sa mu prepadávala pod nohami, zaboril sa až po paže, on sa len hádzal a metal, a čakanom zachytával o povrch., takisto nie pevný, stále sa mu rúcal. Asi po štyroch hodinách zápasu sa zachránil pred utopením v blate. Na vedľajšom močaristom pozemku sa pred niekoľkými rokmi utopil pár koní s rebrinákom, keď si tam gazda šiel po trávu, čo nakosil. Príjmy len-len že pokrývali výdavky. Bola silná konkurencia bulharských záhradníkov, tí navyše nemuseli platiť dane za prvej republiky. Keďže v Dechticiach bola škola len ľudová a len katolícka, dávali deti kvôli náboženstvu a konfirmácií do Trnavy na meštianku a potom na ďalšie štúdium, čím výdavky rodiny veľmi stúpli. V jednom najhoršom roku predal Rudolf koňa, lebo ho nemal za čo chovať a lacnejšie ho vyšlo, keď si koňa požičal dva razy do týždňa na pol dňa, aby vyviezol zeleninu do susednej Dobrej Vody. Ba raz sa stalo, že nezarobil ani toľko, aby vyplatil za koňa, lebo ho predbehol Bulhar. Za Slovenského štátu všetkých cudzincov, teda Bulharov, vypovedali z krajiny, a tak mal Rudolf väčší obvod bez konkurencie. Začalo sa mu lepšie vodiť, aj deti postupne končili školy, bolo menej výdavkov, príjmy bohatšie, začal zveľaďovať záhradu, nemuselo sa už toľko hrdlačiť, bolo z čoho platiť tovarichárkam, a keď sa už zdalo, že konečne bude dobre, začala Elena chorľavieť a do roka zomrela. Keď v Dechticiach založili JRD 1. typu /1951/ , Rudolf ako prvý odovzdal svoju záhradu do družstva, nechal si len záhumienok, kde dorábal zeleninu pre vlastnú domácnosť, a svoj neveľký dôchodok si prilepšoval príležitostným predávaním kvetov, vencov a kytíc, aj svadobných, ktoré viazal z kvetov pestovaných v skleníku po celý rok.

         Rudolf a Elena mali štyri deti: Elenu, Rudolfa, Oľgu a Jaroslava.

 

E L E N A     R A N O S T A J O V Á, rod. H E R R M A N N O V Á

Narodila sa v Hornom Dubovom 13. januára 1919. detstvo prežila na Havkáči s ďalšími dvoma súrodencami a mladosť v Dechticiach, kde sa vlastne zdržiavala len cez prázdniny. Medzi pekné spomienky patria návštevy príbuzných z Trnavy, Malženíc a Bratislavy a výlety s nimi do hôr, na Dobrú Vodu a na Bradlo. Maturovala na učiteľskom ústave v Modre. Keď bola v 3. ročníku, premávali sa po Modre uniformovaní gardisti a aj mnohí spolužiaci vstupovali do HG /Hlinková garda/. V 4. ročníku už aj dievčatá sa stávali členkami HSĽS /Hlinková slovenská ľudová strana/, vraj budete to v živote potrebovať, hovorili profesori. Hoci na každej škole chýbali jeden - dvaja učitelia /boli vo vojne/, Elena dlho miesto nedostala. Za Slovenského štátu evanjelici mohli učiť len na svojich cirkevných školách, a tých bolo málo, zatiaľ čo evanjelických učiteľov bolo veľa. S protekciou dostali  sa aj luteráni na štátnu čiže katolícku školu. Prostredníctvom priateľov z dobrovodskej fabriky získala protekciu nitrianskeho arcibiskupa a jeho vplyvom na ministerstve školstva dostala miesto výpomocnej učiteľky na štátnej škole v Rakovej - ústredí pri Čadci - až kedysi v novembri. inšpektor ju však upozornil, že o jej vierovyznaní vedia len v škole a nech sa chráni, aby sa to nedozvedeli mimoriadne bigotní Rakovčania. Jej predchodcu vraj kameňmi vypšikali z bytu a kameňmi ho vyprevádzali na stanicu. Elena teda riadne chodila na omše, ako sa na „katolícku“ učiteľku patrí, nerobilo jej to však ťažkosti, v obradoch sa vyznala, veď neraz bola v katolíckom kostole na sviatky s dechtickou kamarátkou Aničkou Mancovou, alebo s Marčou Odlerovou, či s Adelkou Pullmanovou, kým ešte žila. V rámci mimoškolskej  činnosti inšpektor jej uložil zorganizovať a viesť kurz varenia - si mladá, nezaťažená rodinou a domácnosťou, po večeroch aj tak nemáš program, nuž rob! Lenže Elena nevedela variť ani pre seba. Jej staršie kolegyne "s rodinou a domácnosťou" to hneď vybadali a pomohli jej, vlastne všetko vzali na seba, pre ne to bola vítaná spoločenská príležitosť postretať sa s dedinčankami a trocha sa pred nimi popredvádzať, a Elena sa učila pri nich variť s ostatnými. V Rakovej však ostala len do konca školského roka, nie preto, že tak znel dekrét, ale ani obec ju na ďalší rok nechcela, lebo nevstúpila do HSĽS napriek niekoľkým výzvam. Dozvedela sa, že v Modre na evanjelickej škole je voľné miesto po učiteľovi, ktorého vzalo gestapo. Prihlásila sa a prijali ju. Na tejto škole nemala problémy s HSĽS ani s HG - niektoré jej spolužiačky boli dokonca veliteľkami HG - to nemusela zaviesť v triede ani organizáciu HM /Hlinková mládež/, lebo rodičia si to nepriali. Mala však iné problémy v triede. Bohatí rodičia vinohradníci zľahčovali školu, a keď sa dieťaťu nechcelo ísť do školy, nechali ho doma a mysleli si, že učiteľka to zhltne, keď napíšu na ospravedlnenie, že žiak musel pracovať vo vinohrade /deväťročný/ V jednej rodine sa to stávalo tak často, až žiačik zameškal veľa učiva a nevládal to dohoniť. Vyzvala rodičov, aby v záujme dieťaťa prišli do školy. Neprišli, ale poslali po žiakovi balík. Vrátila ho s odkazom, že nežiadala balík, ale aby prišli rodičia. Opäť neprišli, ale poslali košík hrozna asi 2-3 kg. "Koľko to stojí?" "Nič. To vám tatenko posílajú zadarmo." "Zadarmo to nechcem, vezmi to späť a nech tatenko príde sám do školy." Neprišiel, zato sa matka vybrala s veľkým košom hrozna, asi 10kg, do internátu, kde učiteľka bývala. Nepochodila, a plný kôš si musela niesť naspäť. Konečne sa vychystal aj otec za učiteľkou, aby jej vynadal za neskromnosť, keď sa jej málilo toľko hrozna a látka na šaty! Čo vlastne chce? "Co múj syn neví spívat? Šecky kostelné pesničky ví naspamat zaspívat, teda zač tá petka?" "Zo spevu má predsa jednotku. Ale nevie biblickú históriu, ani katechizmus. Neovláda počty, mluvnicu ani prvouku, ba ani čítať nevie. „Aj riaditeľ školy sa prihováral, aby si učiteľka dala pokoj s vážnym a bohatým občanom, lebo sa chystá žalovať na ňu na biskupskom úrade. A môže prísť o miesto! A j sa sťažoval, lebo žiak prepadol. Biskup mu však poradil, aby cez prázdniny dal žiaka pripraviť na reparát tretiaka!/. Lenže nenašiel takého učiteľa, aj keď sľuboval vysoký honorár, a lenivý Jano musel opakovať. Na jar 1944 usídlil sa v Modre štáb nemeckého vojska. Nemci si vyžiadali z každej školy aspoň jedného učiteľa, čo by im cez prázdniny vykonával nejaké administratívne práce. Na evanjelickej škole boli všetci učitelia zazobaní vinohradníci, nechceli si kvô1i Nemcom poškvrniť svoj štít, tak obetovali im E1enu ako cudziu. Lenže Elena im prešla cez rozum. Mala už so svojím snúbencom dohodnutý termín sobáša na prázdniny, tak zaďakovala v Modre a so školou sa rozlúčila.

S     M I C H A L O M     R A N O S T A J O M   sa zoznámila na zjazde evanjelickej mládeže v Hlohovci v decembri 1943. Keď šli na sobáš z Dechtíc do Trnavy 9. 8. 1944, bol nálet ako takmer každý deň no bombardéry len preleteli ponad republiku, no kým nebol poplach odvolaný, čo trvalo dve hodiny, ani svadobčania sa nemohli vydať na cestu a ani mladý pár si svoje rozhodnutie za ten čas nerozmyslel. Michal sa narodil 19. januára 1912 v Dolnom Kubíne. Študoval na obchodnej škole v Kežmarku a neskôr popri zamestnaní maturoval na SVŠ a potom ešte na stavebnej priemyslovke v Bratislave, preto jeho funkcie boli vždy ekonomicko-technické. Keď sa s nim Elena zoznámila, pracoval na Generál. riaditeľstve handlovských baní v Bratislave. Po vojne mal postaviť na nohy zničenú tehelňu v Devínskej Novej Vsi, dostal na to päť rokov, ale on to zvládol za dva roky. Zmobilizoval všetkých cigánov z okolia, ktorí dovtedy vôbec nepracovali, zaviedol trojsmennosť a so štyristopäťdesiat robotníkmi fabrika bola kdesi-čosi vysoko aktívna. Veď aj bolo treba, po vojne bola čo stavať. Mnohé stavebné firmy, vtedy ešte súkromné, dožadovali sa zvýšeného prídelu tehál, než mali povolené, a sľubovali Michalovi za to, že mu postavia vilu, kdekoľvek im označí. No Michal bol nepodkupný, a teda vilu nenadobudol. Potom pracoval v Bratislave u Českoslov. stavebných závodov, v Drevoindustrií a ešte ako dôchodca sedem rokov bol ekonomickým námestníkom. Vo voľnom čase venoval sa záhrade, a keď už načisto prešiel do dôchodku, zdržiaval sa v nej takmer celý deň. Po štyroch rokoch manželstva narodila sa dcéra Zora. Keď mala deväť rokov, povedala matke: "Všetky mamičky z našej triedy pracujú, len ty nie, a Vlastina mama. Ale Vlastina mama je chorá na srdce." Takéto uvedomelé slová vyprovokovali Elenu, aby šla znovu pracovať po trinásťročnej pauze. Stala sa korektorkou a jazykovou redaktorkou v Nakladateľstve Pravda, v oddelení beletrie, až do dôchodku, ba ešte dva roky pracovala navyše, ale ďalej sa už nedala zdržať v zamestnaní, lebo prevzala novú funkciu – babičky.

Z O R A    sa narodila 28. júna 1948 v Bratislave. Bola výborná žiačka s vynikajúcim sluchom, preto ju škola určila na husle, hoci sama mala chuť učiť sa hre na klavíri. Bola ľaváčka a robilo jej ťažkosti prispôsobiť sa, keďže struny prehodiť nedovolili, aby mohla slák držať v ľavej ruke. Zo začiatku čo hodina, to päťka. No cvičila vytrvalo, hoci bez lásky a nadšenia, až sa hneď v prvom roku vypracovala na dobrú huslistku. Hrávala nielen v školskom orchestri, ale mávala aj sólové koncerty. No keď skončila hudobnú školu po ôsmich rokoch, skončila aj s husľami. Neprirástli jej k srdcu. Maturovala na Strednej škole grafickej, promovaná bola na Filozofickej fakulte UK, za dva semestre študovala anglickú literatúru v Londýne a potom doma ešte postgraduálne na Novinárskej fakulte UK editorstvo. Je redaktorka vo vydavateľstve Tatran a prekladateľka klasickej i modernej literatúry anglickej a americkej. Rada a veľa cestuje, okrem Austrálie bola na všetkých kontinentoch a do Anglicka študijne chodí častejšie. V USA bola študijne dva razy po dva mesiace aj s manželom, prebrázdili ich od východu na západ a od severu na juh. Samozrejme, európske štáty sú im najznámejšie. Vydala sa za    A U G U S T Í N A     J U R Á K A, spolužiaka z fakulty, narodeného v Trenčíne 19. júla 1949. Ako stredoškolák tancoval vo folkloristickom súbore Trenčan a v Bratislave ako vysokoškoláka prijali ho do Lúčnice a s ňou precestoval kus sveta. Je kultúrnym a ideologickým pracovníkom Ministerstva kultúry a Univerzitnej knižnice. Je tiež registrovaný prekladateľ ako Zora. Majú dve školopovinné deti. Lesanka sa narodila 5. mája 1976 v Bratislave, kde aj Viktor 16. marca 1980. Sú šikovní cvičenci a športovci. Lesanka sa začas venovala synchronizovanému plávaniu, ale pre svoju výšku 179 cm nezapadla dobre medzi akvabely rovnakého veku, ba ani medzi staršie, tak hrá volejbal na športovej škole. Viktor cvičil na domácej spartakiáde v roku 1985. Zora sama ešte vždy aktívne navštevuje telovýchovnú jednotu, bola cvičiteľkou žiačok a vybrali ju aj na spartakiádu do Prahy v roku 1985.