logo    Mudrochov Mlyn  Watermill Mudrochov   

»

S A M U E L   M U D R O C H

25. augusta 1901 Pác pri Cíferi

4. októbra 1984 Nitra

a

M Á R I A   M U D R O C H O V Á

rod. Lehnerová

6. júna 1901 Székesfehérvár

7. januára 1987 Nitre

 

Detstvo prežil v Dechticiach, kde aj začal chodiť do školy. Meštianku vychodil v Trnave, tam bol aj konfirmovaný. Zavčasu sa naučil hrať na husliach, a bola radosť ho počúvať. Cez prázdniny hrával v ochotníckom divadle a vystupoval a j s husľami. Kúpili mu starší trnavský kroj, ktorý obliekal nielen na scénu, ale aj na dožinkové, hasičské a iné parády. Nosieval vyšívané košele, to bol vplyv zelenického dedka. Nádherne maľoval. Jeho krajinky lahodili oku farbami aj motívom. Niekoľko zarámovaných obrázkov viselo v Dechticiach na chodbe dlhé desaťročia. Aj v Nitre jeho potomkovia opatrujú jeden jeho obraz a jeho husle. Bol úradníkom a niekoľko rokov žil v Székesfehérvári. Páčilo sa mu utešené mesto, aj srdeční ľudia. Po večeroch si vyhrával vo svojom byte, neskôr hrával aj v nejakej kapele. Cez husličky sa zoznámil aj s Máriou Lehnerovou. Páčila sa jej nielen hra, ale aj sám virtuóz. Boli totiž susedmi. Od Lehnerovcov dostal odkaz, aby nevyhrával tak dlho do noci, lebo dievčatká nemôžu zaspať Lenže dievčatká chceli, aby vyhrával, lebo bez jeho koncertu by nevedeli zaspať. Samuel sa zaľúbil do Márie. Svadbu mali v Székesfehérvári 17. októbra 1926. Prehovoril Máriu, aby žili na Slovensku, preto prišiel domov najprv sám, aby si našiel zamestnanie, a potom šiel po manželku. Prácu dostal na Finančnom úrade v Nitre, byt ešte nie, preto začas bývali u rodičov v Dechticiach. Po nedeliach chodieval Samuel predstavovať svoju manželku po rodinách do Modry, na Holešku, do Vrbového. Všade bola vzácna nielen pre svoj príjemný zjav, ale že bola aj cudzinka, navyše z mesta, lenže nevedeli sa s ňou všade dohovoriť, len sa na seba usmievali a Samuel musel ustavične prehadzovať na jazyku zo slovenčiny do maďarčiny a naopak. V jedno pekné letné nedeľné dopoludnie čakali Sama a Máriu u sestry Eleny Herrmannovej na majeri Havkáči. Deti sa už nevedeli dočkať tety Maďarky, tak sa vybrali naproti slávnostne vyparádené celé v bielom od mašieľ vo vlasoch po topánky. Rodičia ich ešte preskúšali, ako sa povie po maďarsky "ruky bozkávam" a "vítame vás". Deti mali starosť  či budú hostí poznať, lebo ani uja Sama nikdy nevideli. Rodičia sa zasmiali: "Po tejto pustatine neprejde ani veľa ľudí, nieto kočov. Keď uvidíte žltý koč s dvoma čiernymi koňmi, to sa vezú oni." Deti zašli dosť ďaleko po výhone, ale koč stále na dohľade nebol. Ďalej sa báli ísť, a keďže uvideli v jarku pri ceste bohato rozkvitnutý ružový ker, vrhli sa k nemu a každý odtrhol zopár vetvičiek pre novú tetu. Odrazu zistili, že sú celí mokrí od kríčka a nohy dovysoka zamazané. V noci totiž výdatne popršalo a okolo majera boli len poľné cesty. Vzápätí sa približoval koč, a deti zahanbené, že sú také špinavé, a keď sa už nemohli skryt do myšacej diery, aspoň sa odvrátili v nádeji, že si ich nevšimnú. Lenže aj Samo vedel, že v blízkosti majera "pansky" vyobliekané deti môžu byť len sestrine, i keď ich tiež nikdy nevidel. Preto zvolal na kočiša: "Zastaň! Veď to sú Elenine deti!" A Elenine deti nastupovali do koča ako na popravisko, pravdaže, pozdravenie a privítanie vypadlo ako aj ruže, a aby bola blamáž dokonalá, postúpali hosťom po nohách, kým sa usadili, a tak zamazali Máriine biele topánky a hodvábne pančuchy. V Nitre spočiatku bývali v malom slnečnom domčeku na kopci pod Kalváriou na Stračej ceste. Sem priviedol Samuel aj malú Ilonku z Maďarska, Máriinu neter, rodičia jej zahynuli pri bombardovaní - v druhej svetovej vojne. Ilonku vychovávali spolu so svojimi deťmi, dali ju vyučiť za krajčírku, vydala sa do Nových Zámkov, ma dvoch synov a jednu vnučku. Bývajú vo vlastnom dome. Samuelova rodina sa neskôr presťahovala do väčšieho štátneho bytu a napokon si postavili pekný, útulný dom, so záhradou. Samuel po čase prešiel na Katastrálny meračský úrad a urobil si zememeračský kurz. Bol starostlivý a milujúci manžel. Keď išla Mária do mesta a on nemohol isť s ňou, posielal jej deti oproti, aby sa jej nič nestalo, aby neodpadla, alebo aby ju neprepadli. Keď bola v záhrade, podchvíľou volal na ňu: Mamica, si v poriadku? Neomdlela si?" Keď prišiel z práce a nenašiel ju doma, už myslel na najhoršie, ale ešte prv než by volal do nemocnice, poobtelefonúval všetkých známych, či nie je u nich, či ju nevideli. Nevedel byť bez nej ani chvíľu. Veľmi sa venovali deťom. Samuel im po večeroch hrával na husliach a rozprával im rozprávky. Chodili do prírody, na Zobor, na rieku Nitru " a zavčasu naučili deti plávať. Boli obetaví a láskaví rodičia. Vždy boli poruke, či už radou alebo pomocou. Všetkým dali vzdelanie, dobre ich zaopatrili. Synovia odišli z domu, ale vždy radi prišli navštíviť rodičov a sestru, ktorá s rodičmi ostala a ich doopatrovala.

 

M Á R I A   M U D R O C H O V Á

Veľmi zavčasu osirela, žila so súrodencami. Aj najstaršia sestra a brat jej veľmi skoro umreli. Ostal jej v Maďarsku už len najmladší brat, ktorého o dva roky prežila. Keď mala Mária pricestovať na Slovensko, Samuel ju šiel čakať na stanicu do Komárna. Radosť zo stretnutia jej zakalili Samove fialové nohavice, pumpky, neznášala fialovú farbu a on to nevedel. Tak ju to šokovalo, že v prvej chvíli sa chcela hneď vrátiť späť. Ale nakoniec láska predsa len zvíťazila. Mária bola milá, veselá, mala príjemný zvonivý smiech, všetci si ju obľúbili. I keď niekoľko mesiacov žili v Dechticiach v jednej kuchyni dve gazdiné, Mária s Annou, veľmi dobre spolu vychádzali, lebo obe mali dobrú povahu. Mária sa veľmi rýchlo a dobre naučila po slovensky. Doma v Nitre rozprávali aj po maďarsky, aby sa deti naučili aj matkinu reč. Bola vynikajúca kuchárka, viedla znamenitú maďarskú kuchyňu, známu dobrým chýrom vo svete. Veľa sa napracovala, ale nikdy sa nesťažovala. Občas chodievali do Székesfehérváru, no Mária ho čím ďalej tým menej spoznávala, tak rýchlo sa menil novou výstavbou a staré dobré a srdcu blízke ulice mizli. Mária sa dožila ešte vyššieho veku ako Samuel. Keď zomrela bola práve najväčšia snehová kalamita, akú si ľudia nepamätali za posledné desaťročia, snehu dovysoka ako múry. Aj s pohrebom sa muselo čakať celý týždeň, kým pozostalí sami odhádzali sneh na cintoríne a prísť k nemu, lebo mesto nemalo dosť ľudí ani mechanizmov na tú prácu. Pre deti to bola obzvlášť smutná a boľavá práca.

Samuel a Mária mali štyri deti: Tibora, Alexandra, Pavla a Máriu

 

T I B O R   M U D R O C H

Narodil sa 11. septembra 1928 v Dechticiach. Nejaký čas bol evanjelikom, hoci v prvej chvíli nevedela o tom ani jeho matka. Hoci sa Mária veľmi rýchlo naučila po slovensky, v tom čaše ešte nevedela natoľko, aby vyrozumela, čo sa chystá, a Samo bol v Nitre. Anna, pozvaná za krstnú matku, horlivá evanjelička, mala za samozrejmé, že chlapca treba krstiť v evanjelickom kostole. Možno ani nevedela, že Mária je katolíčka, že Samo podpísal reverz a že aj sobáš bol v katolíckom kostole. Veď akýže evanjelik bol Samuel alebo aj ostatní jeho súrodenci! Od malička rástli medzi katolíkmi, v škole ostávali aj na hodinách katolíckeho náboženstva, do kostola síce nechodili /ale ani do svojho/, iba niekedy na Vianoce alebo na polnočnú a na Bielu sobotu na procesiu, pravdaže, len ak bol obstojný čas a brali to ako spoločenskú príležitosť. Na nejaký rok ich dali rodičia do mesta, kde bol evanjelický cirkevný zbor, kvôli konfirmácii, aby si uvedomili, že sú luteráni, no predsa len o katolicizme vedeli viac ako o svojej viere. Teda ani Samuel by nevedel vychovávať v evanjelickej viere, preto neskôr v Nitre Mária previedla dieťa na svoju vieru a napravila tak chybu, ktorú Anna nechtiac a v dobrom úmysle zavinila. Tibor bol milý, šarmantný chlapec a taký ostal po cely život. Do Dechtíc často chodieval s rodičmi a potom aj s ostatnými súrodencami, najmä cez prázdniny, vždy sa tam dobre cítili, ostali im pekné spomienky na mlyn, na Blavu. Študoval na Elektrotechnickej strednej škole v Bratislave. Od začiatku až do dôchodku /do 1. 1. 1989/ pracoval v Západoslovenských elektrárňach v Nitre. Dva razy bol ženatý a dva razy rozvedený. Dobrák od kosti. Má dve dcéry: I V E T U, narodenú v roku 1960, a I N G R I D, narodenú 1969. Býva sám vo svojom podnikovom byte. Má ušľachtilé záľuby, venuje sa záhrade, chodí do prírody a rád číta. Ako najstarší vždy bol oporou a vždy vedel prakticky pomôcť.

 

A L E X A N D E R   M U D R O C H

Narodil sa 13. februára 1932 v Nitre, kde chodil aj do školy a maturoval na gymnáziu v roku 1951. Potom študoval na Vysokej škole elektrotechnickej v Bratislave. Po úspešnom obhájení diplomovej práce bol roku 1956 promovaný na elektrotechnického inžiniera. Pracoval na Krajskej správe spojov v Nitre. Roku 1960 v rámci územnej reorganizácie bol preložený do Bratislavy na Západoslovenské riaditeľstvo spojov, kde pracuje doposiaľ ako prvý námestník riaditeľa podniku. V priebehu zamestnania prešiel viacerými školeniami kratšími aj dlhodobými. Popri zamestnaní študoval na Vysokej škole politickej. Vo voľnom čase rád fotografuje, zo záľub pestuje rádiotechniku, venuje sa záhradkárstvu, vie narábať so železom aj s drevom, skrátka domáci kutil. Oženil sa s M A R I A N N O U            B L A Ž O V O U, narodenou 13. júla 1938 v Nitre, kde vychodila strednú škola a roku 1957 maturovala na Pedagogickej škole. Jeden rok učila v Nesvadoch v Okrese Nové Zámky, potom, keďže sa v dala, prešla učiť do Nitry, kde bývali u jej rodičov. V roku 1960 sa presťahovali do Bratislavy. O päť rokov nato zomrela Mariannina matka, otec predal rodinný dom v "Nitre a Marianne si ho vzala k sebe. Zomrel roku 1981. Marianne ostala už len sestra Ing. Kvetoslava Vaňová, CSc., odborná asistentka Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave. Jej manžel Ing. František Vaňo je chemický inžinier a je riaditeľom Výskumného ústavu liehovarov a konzervární v Bratislave. Majú jednu dcéru Renátu, je tiež chemická inžinierka a pracuje vo Výskumnom ústave chemicko-biologickom na Kramároch v Bratislave. Marianna učí na Základnej škole na Drieňovej ulici v Bratislave. Veľmi rada kreslí a maľuje, má záľubu v keramike, pletie, s chuťou sa krúti okolo sporáka, čo je dnes vzácne u zamestnaných žien, a pestuje kvety v záhrade. Keď ešte len spolu chodili so Sašom v Nitre a rozhodli sa, že sa vezmú, ukázalo sa, že zaľúbený Saša je dosť nesmelý ženích. Keď mal ísť oficiálne požiadať o Mariankinu ruku, jeho matka musela ho ísť odprevadiť až po Blažovie  dom, ba niesla mu aj veľkého maca ako dar. Na druhej strane bol však Saša smelý, húževnatý, odvážny. Takýto sa prejavil ešte v mladších rokoch, keď celá rodina a kukuricou v ruke naháňala prasa po Kalvárii, ktoré im, utieklo z chlieva, kde čakalo v svojich posledných hodinách len na to, že nejaká dobrá duša pootvorí dvierka. Tou dobrou dušou bol Tibor, keď sa na dovolenke z vojenčiny šiel pozrieť na to šumné odsúdenca. Oproti stavali činžiak a robotníci mali o zábavu postarané, keď sa mohli prizerať na toto veselé rodeo. A práve Saša skrotil tohto štvornohého šibala a priviedol ho domov.

          Alexander a Marianna majú jednu dcéru Katku.

K A T A R Í N A sa narodila 9. februára 1964 v Bratislave. Po matúre na gymnáziu navštevovala jeden rok i Pedagogickú nadstavbu. Potom šla študovať na Filozofickú fakultu UK v Bratislave smer pedagogický v kombinácii ruština - dejepis. V treťom ročníku bola takmer celý rok na povinnej stáži vo Volgograde. Vo voľnom čase rada číta, háčkuje, pletie, varí, záhradkárči a zaoberá sa numizmatikou.

 

P A V O L   M U D R O C H

Narodil sa 3. marca v Nitre. Doma aj študoval na Pedagogickej škole. Učí na Základnej škole v Ivánke pri Dunaji. Dobrosrdečný, ale dosť uzavretá povaha, sám spoločnosť nevyhľadáva, venuje sa len svojim najbližším. Je tichý, rozvážny a pracovitý. Jeho koníčkom boli odjakživa hríby a rybárčenie. Veľa sa venuje svojej záhrade a vidno to na nej, dáva mu kvalitnú úrodu. Oženil sa s Ľ U B O M Í R O U   S L Í Š O V O U, narodenou 11. novembra 1943 v Zázrivej na Orave. S rodičmi sa presťahovala do Bratislavy. Študovala na Pedagogickej škole v Modre. S Pavlom sa zoznámili v Nesvadoch, kde spolu nastupovali ako učitelia. Majú dve deti: Juraja a Miriam. Pavol sa im hodne venuje, rád s nimi hráva športové hry. Ľubomíra je veľmi obetavá a dobrá matka a manželka. Okrem kultúry a osvety rada číta, šije, háčkuje, pletie, je výborná kuchárka a gazdinka - sebestačná s všestranná. Ich syn J U R A J sa narodil v Bratislave 8. apríla 1965. Študoval v Nitre na Vysokej škole poľnohospodárskej prevádzkovú ekonómiu. Po skončení vojenčiny nastúpil do JRD v Kráľovej pri Senci a býva u rodičov v Ivánke. Dcéra M I R I A M sa narodila tiež v Bratislave 17. februára 1967. Maturovala na Ekonomickej škole v Seredi. Tam sa aj vydala 24. januára 1987 za M A R O Š A   F R A Ň U. Po roku sa im narodil syn Andrej. Miriam je veselá a prevzala si od rodičov všetky dobré vlastnosti, venuje sa ručným prácam a záhradkárstvu. Fraňovci však inklinujú k Nitre, kúpili si tam dom.

 

M Á R I A   M U D R O C H O V Á

Keď sa narodila /14. novembra 1942 v Nitre/, najstarší syn Tibor nesmierne obdivoval ten zázrak prírody. Videl už predtým dve bábätka – bratov v rodine, ale hádam preto, že to boli opäť a znovu "len" chlapci, neboli preňho až takí zaujímaví, veď ešte nemohol s nimi hrať ani futbal, i keď to boli chalani. Ale prišla konečne vytúžená dcérenka a sestrička! Tibor nevychádzal z údivu nad drobulinkým, malým stvorením, prirovnával ju k bábike, a matke nadšene komentoval: "Bábika pohybuje ručičkami, bábika hýbe prštekmi, bábika kope nožičkami, bábika sa naňho díva, bábika sa usmieva, bábika plače, bábika..." Až z toľkého bábikovania sa takmer vygumovalo jej prekrásne meno a doma i najbližší známi a príbuzní hovorili jej Babika. Maturovala na Pedagogickej škole v Leviciach a učí na Materskej, škole v Nitre na Sopóciho ulici, teda neďaleko rodičovského domu. Bratia sa rozpŕchli z domu a Mária ostala s rodičmi sama. Ma1a ich veľmi rada, nevedela ich opustiť, svedomie jej nedovolilo zmeniť pôsobisko, prostredie, pozrieť sa do sveta, statočne sa o nich starala, vypĺňala ich stareckú samotu čo už len svojou prítomnosťou. Keď ju videli, mali dojem, že sú všetci pohromade, chlapci akoby len kdesi vybehli a hneď sa vrátia. Mária venovala rodičom všetku svoju lásku, často mala okolo seba bratov s ich rodinami, ktorých takisto vždy rada videla, a svoje šľachetné srdce naplno rozdávala aj svojím žiačikom, teda nestačilo jej ani na myseľ prísť, že by si mala zo života uchytiť aj kus osobného, súkromného šťastia, a tak, keď s láskou doopatrovala rodičov, ostala v celom dome sama. No necíti sa osamelá, opustená, kdekoľvek jej oko spočinie, všade cíti dotyk rodičov, teda "akoby tu boli, len kdesi odbehli a hneď sa vrátia". Baví ju práca v záhrade, rada číta a vyšíva, dokonca aj obrazy. Bratia ju často navštevujú a radi chodia "domov", lebo Mária je opravdivou dušou rodičovského domu.