Svedkom tisícročných tradícií ľudstva sú predovšetkým historické a kultúrne pamiatky, prenášajúce tak hmotný, ako aj duchovný odkaz predchádzajúcich generácií.
Čoraz viac si uvedomujeme rozmanitosť a dôležitosť týchto hodnôt, považujeme ich za spoločné dedičstvo a uznávame svoju zodpovednosť za ich zachovanie voči budúcim pokoleniam. Medzi takéto hodnoty patrí aj historická architektúra, objekty, lokality a územia s cenným stavebným fondom. O záchrane, obnove a prezentácii týchto pamiatok sa rozhoduje tak na regionálnych a národných úrovniach, ako aj na úrovni medzinárodných štruktúr nielen vládneho, ale aj mimovládneho sektora.
Základné zásady ochrany pamiatok sa na medzinárodnej úrovni po prvý raz definovali v Aténskej charte z roku 1931, ktorá prispela k rozvoju mohutného medzinárodného hnutia. To sa konkrétne prejavilo v národných (štátnych) dokumentoch, v činnosti UNESCO a v jeho pridružených organizáciách, ako aj vo vytvorení medzinárodnej odbornej inštitúcie UNESCO na zachovanie a reštaurovanie kultúrnych hodnôt pod názvom „ICCROM“ so sídlom v Ríme (tzv. Rímske centrum). No ihneď po 2. svetovej vojne silnie uvedomelosť a kritický duch, riešia sa čoraz zložitejšie a rozmanitejšie problémy ochrany a využitia najmä európskeho kultúrneho dedičstva. Nastal čas aj na preskúmanie zásad Aténskej charty s cieľom ich prehĺbenia a rozšírenia vo forme nového komplexnejšieho dokumentu.
ZDROJ: Jaroslav LIPTAY
Ochrana architektonického dedičstva v legislatíve a dokumentoch