V I L I A M M U D R O C H
27.apríla 1903 Kátlovce
1975 Nové Zámky
Na úvod: Rudolfovi Herrmannovi ml., keď bol začas kancelárskym praktikantom na notariáte, povedal raz dechtický podnotár Štefan Májek: "Váš ujec má na rováši toľko deliktov, že Mudrochovci len ťažko preňho dostanú štátnu skužbu."
Bol veselý, až roztopašný, nič nebral vážne, večne len žartoval, každého oslovoval "Zlatíčko" a ohuroval bombastickými rečami a až neuveriteľnými príhodami. "Študoval" dosť dlho, nikto nevedel čo a kde, nikdy nevychádzal s peniazmi, vždy prišiel domov predčasne po ďalšiu zásobu. Nevidiaca matka mu verila, keď vybrala z kasy za hrsť bankoviek, po jednej ich vykladala a spytovala sa, aký je to peniaz. Vilo vždy hodnoverným hlasom zahlásil polovičnú hodnotu, ale medzitým si aj sám pridelil, keď matke šikovne z dlane vyťahoval neplánované stovky. Myseľ mu behala len po samých lapajstvách, z ľudí si dosť vtipne uťahoval, preto bol aj vítaným spoločníkom. Neznášal však, keď si z neho niekto utiahol, to sa vždy urazil. Ale raz si z neho aj doma vystrelili. Vo mlyne vtedy bývala aj sestra Elena s rodinou, kým si postavili dom, teda v byte nebolo dosť miesta, a Vilo sa ubytoval v izbičke za mlynicou vedľa šalandy. Kľúča nebolo, do izbičky kdekto vpadol, najmä deti behali hore-dolu a dvere ostávali večne rozďavené. Vilo všetkých na to upozornil a na veraje napísal: DVERE ZATVÁRAŤ!!! V tom čase priniesol si domov zo sveta slovíčko "ovšem" a bohato si ním vyšperkovával svoju reč. Hádam nebolo vety, aby v nej nepoužil to slovo aspoň raz. Sestra a švagriná Anna len poškuľovali po sebe a pošklbávalo im kútikom úst. Keď Vilo odbehol do dediny, Elena vzala ceruzu a dopísala na dvere pred Vilov oznam: "Ovšem" a tri razy podčiarkla. Vyznelo to komicky, každý sa smial a hoci to bolo na úrovni Vilových šplechov, on sa urazil, že ho takto znevážila tá hus, vedel, že to si mohla dovoliť len sestra a vynadal jej. No o chvíľu ho hnev prešiel, znovu bol samý žart a smiech, vyvádzal ako malé chlapčisko - on takmer tridsatročný. Tláchal deťom kadejaké nezmysly, deti nevedeli, či je to len tak alebo naozaj, ale smiali sa, až ich brucho rozbolelo. Potom vošiel do kuchyne a tam prednášal nechutné pikantérie, Anna sa mračila a Elena mu nadávala. Z izbičky sa potom presťahoval do včelína v nádeji, že tam bode mať pokoj. No keď sa opäť naplnila miera jeho výstrelkov, Elena, tentoraz aj spolu s Annou, znovu ho "previedli cez lávku". Vilo mal posteľ vypchatú slamou. Do nej doprostred postele vložili lavór s vodou a našponovali plachtu. Pred posteľ takisto položili lavór s vodou. Mali to dobre vyrátané, lebo Vilo vstupoval do včelína vždy potme. Pravdaže, znovu sa urazil a nemohol im ani začerstva vynadať, lebo len čo odišiel z budovy do včelína, hneď zamkli , svetlá zahasili a chichúňali sa, ako čľupne do vody, lebo on sa do postele rád hodil zvysoka.
Pracovať sa mu nechcelo, ak sa aj niekde zamestnal, dlho nevydržal, plat mu bol malý a práce veľa, disciplína mu bola cudzia, najradšej špekuloval, dohadzoval obchody a často sa dopustil podvodov. Keď mu priháralo, zakaždým sa prišiel schovať do Dechtíc - akože má dovolenku, ale až potom svitlo domácim, aká je to dovolenka, keď ho prišli "navštíviť" četníci. Večne ho hľadali a naháňali, i väznený bol viac ráz pre nezaplatené dlhy, lebo brat Ján zakázal matke, aby ho ešte ďalej podporovala a všetko zbojstvo zaňho platila. Dedičský podiel si vybral ešte za života oboch radičov a minul. Niekoľko rokov po prvej svetovej vojne odviedli ho do väzenia rovno z ulice pre takúto udalosť: prechádzal sa v Bratislave po dunajskom nábreží, spieval "Kde domov můj" a ukazoval, rukou kýval za Dunaj. Ľudia sa obzerali, zastavovali a on sa cítil ako hrdina, kým sa nezjavili četníci. Mal motorku, na nej priam lietal. Raz viezol Annu do Vrbového a tá si z celej trinásťkilometrovej cesty zapamätala len mihajúce sa stromy, ktoré tvorili takmer súvislú čiaru. Motorkou v plnej rýchlosti vrazil do veľkého obchodného výkladu v Brne. A čo domácich zvierat na dedinských uliciach dokaličil, plotov zváľal a domov poškodil, ani sám nevedel porátať, iba sa rád vyťahoval, čo kde popáchal. Keď mal peniaze, hral sa na veľkého pána. Do kaviarne vstupoval sebavedome, až spupne /sám to v Dechticiach predvádzal/ klobúk odhodil ledabolo, a beda čašníkovi, keby ho včas nezachytil, takisto zvrchník len tak striasol z pliec, ale čašníci už boli naučení postaviť sa mu za chrbát, len čo vstúpil do lokálu. Dával vysoké sprepitné a nechal sa oslovovať "pán generálny radca".
Keď prichádzaval do Dechtíc po ďalšie peniaze, nezabudol za posledné, čo mu ešte ostalo /alebo to bol nový dlh/, kúpiť nejaké drobné pozornosti a deťom bratovým a sestriným cukríky tie najfajnovšie, aké od nikoho iného nedostávali. Skrátka, grand. Raz vypýtal si od sestry jej štrnásťročného syna do Nitry na hody. Elena s manželom neradi ho púšťali, ale mladý Rudi sa toho sám veľmi dožadoval. Boli spolu tri dni, a keď sa vrátili, Rudi dobre že nezanevrel na rodičov, že mu bránili kamarátiť sa s takým predobrým, premúdrym a neviem akým najmilším ujkom. Keď už ho omrzeli tie nekonečné vylomeniny vo vlasti a keď sa chcel vyhnúť ďalším opletačkám pre podvody, práve vypukla druhá svetová vojna a zmyslel si, že dobrodružné by bolo stať sa zahraničným vojakom. Odišiel do Londýna, hoci po anglicky nevedel. Tam sa aj šikovne vypočítavo oženil s emigrovanou krajčírkou z Nitry. Nevedno, či sa už predtým na Slovensku poznali a šiel za ňou, alebo to bola náhoda, že ju v Londýne objavil. Manželstvo však trvalo len krátko, kým nešiel so svojou légiou ako americkou armádou bojovať do Afriky. Rozprával zaujímavé historky o Araboch. Keď sa po vojne vrátil, manželka nechcela prísť na Slovensko, tak sa rozviedli. Po čase sa doma znovu oženil. Ako protifašistický bojovník dostal výhodné miesto, bol riaditeľom nitrianskych kín. A keďže mu na oboch rukách chýbali niektoré prsty - bohvie ako o ne prišiel, chválil sa, že si k tomu sám dopomohol - šiel zavčasu do invalidného dôchodku. S manželkou Júliou žili v Nových Zámkoch, ona bola informátorkou v hoteli, Vilo "pracoval" aj ako dôchodca, bol dozorcom pri cestároch. Na starosť a hlavne vplyvom Júlie prišiel k rozumu, už nevyvádzal vylomeniny, ale humor ho neopustil. Ako sa Viliam dostal do Londýna a do akej armády vstúpil, to presne nikto nevie. Opísanú časť od Londýna po Nové Zámky vyrozprával príbuzným v Bratislave. V Nitre však rozprával, že bol legionárom v 8. britskej armáde. V Nových Zámkoch zase vedeli od neho, že v Londýne vstúpil do Československej armády Ludvíka Svobodu. Ale len čo sa vrátil z Anglicka, odsedel si v Leopoldove dvadsaťsedem mesiacov. Za čo? To nikto nevie. Vravel, že to bol omyl a že ho potom rehabilitovali. Takisto dvojako hovoril o manželke Júlii Kišovej. V Bratislave uviedol, že sa s ňou rozviedol, čo by bolo logické, keď nechcela s ním žiť na Slovensku. Inde hovoril, že zomrela. Pochopiteľne, takému svetákovi vo veľkomeste lepšie pristane byť rozvedeným, za čo by ho v menších mestách domácky a nábožensky založení ľudia odsúdili. Tam je zase lepšie hrať vdovca. Príbuzní a známi v "Nitre a Nových Zámkoch vedeli, že riaditeľom nitrianskych kín nikdy nebol, pracoval manuálne na príležitostných prácach. Druhá manželka Júlia Knošková v Nových Zámkoch ho trochu učlovečila. Ani dozorcom pri cestároch nebol, naopak, sám valcoval cestu, čo je statočná odborná práca, za ktorú sa naozaj netreba hanbiť, skôr je zhadzujúce vydávať sa za nejakého dozorcu ako za kapitalizmu. Nad našimi robotníkmi predsa nestojí nijaký dozorca, každý vykazuje svoju pracú sám za seba, a ak je s nimi nejaký predák, usmerňuje ich prácu a pracuje zároven s nimi. Dobrodruh Viliam zrejme zaspal vývoj. Bol čiernou ovcou v rodine. Mudrochovci boli pracovití, čestní a priami - aký som, taký som - nenaparovali sa, vedeli si priznať neúspechy, ba vedeli sa pre ne aj sami seba vyposmeškovať, nezakrývali svoje chyby, ak sa vyskytli. Aj keď cítili istú krivdu za skonfiškovanie statočnou prácou a zdedením nadobudnutých majetkov, vedeli pochopiť zložitú dobu a duchovne vyrovnaní zaradili sa do nového pracovného procesu.
